Talian Riccardo Patrese súťažil vo Formuli 1 v rokoch 1977 až 1993, pričom absolvoval 257 veľkých cien. V rozhovore odhalil svoje názory na súčasný svet F1.
Ktorá éra F1 je podľa Vás hodná nasledovania?
„Nepochybne preferujem to obdobie, kedy som súťažil ja. Bolo viac okázalé, viac nefalšované, určite viac nebezpečné, ale boli v ňom piloti, ktorí toho museli dokázať viac, než dnes. Našej generácii asi vyhovovalo najviac. Technologický pokrok síce významne zvýšil úroveň bezpečnosti, ale znížil úroveň jazdeckého umenia.
Monoposty sú viac aerodynamické, jednoduchšie na riadenie, menej vyžadujú od pilotov. No a taktické skúsenosti tiež nie sú tým, čo by sa od jazdcov požadovalo vo veľkej miere. Avšak naspäť sa ísť nedá, to by znamenalo odmietnuť technický pokrok.
Jedinou vecou, ktorá by v súčasnosti mohla zatraktívniť veľké ceny, by bolo zmeniť dĺžky brzdných dráh obmedzením potenciálu brzdových systémov. Keď som v roku 2008 jazdil v Jereze de la Frontera na aute F1 od Hondy, bol som prekvapený účinnosťou bŕzd.“
Ako by ste vysvetlili absenciu talianskych jazdcov v tímoch F1?
„Je to pochopiteľné, že sa to stalo. Počet disciplín, v ktorých jazdia mladí piloti, sa niekoľkonásobne zvýšil, je preto ťažšie identifikovať talenty. V mojich časoch ak si tím vyhliadol dobrého pilota, investoval do neho, teraz si tímoví šéfovia hľadajú mladíka, ktorý by doniesol so sebou peniaze.
Poukazuje to na skutočnosť, že je menej peňazí na fungovanie tímov, z čoho profitujú jazdci, ktorí si F1 môžu zaplatiť, na úkor skutočných talentov. Tí si nemôžu pre nedostatok financií nájsť miesto vo Formuli 1, je to škoda.“
Kde ste získali vášeň pre autá?
„Pochádzam z normálnej rodiny. Otec bol predavačom potravín, mama učiteľkou literatúry. Ako malý som hrával futbal, plával, bol som obyčajný chlapec. Ale mal som rád aj stroje na štyroch kolesách, rovnako ako môj otec a brat.
Keď som rozmýšľal o veľkých jazdcoch tej doby, chcel som vedieť, či sú to takí ľudia ako ostatní, iba s väčším talentom a väčšou dávkou odvahy, alebo sú to skutoční hrdinovia. Dozvedel som sa odpoveď, keď sa to stalo pre mňa realitou. Riccardo Patrese bol ako pilot obyčajný muž, na rozdiel od ostatných šťastný, pretože sa mu jeho vášeň pre autá stala prácou.“
Po dvoch desaťročiach v rýchlosti 300 km/h, aký je to pocit pohybovať sa v normálnych rýchlostiach?
„Svet F1 bol v mojich časoch surrealistickým vesmírom, teraz dokonca ešte viac. Ten kto v ňom žije, je odmenený slávou, peniazmi a radosťou z jazdenia. Samozrejme existuje riziko zranenia, dokonca vážneho. To riziko bolo v mojich časoch veľmi vysoké, ale vďaka technológiám sú dnešné autá bezpečnejšie.
Keď skončíte so súťažením, je ťažké sa prispôsobiť naspäť do normálneho života. Ja som sa sústredil na šport, čo je pre mňa dobrý spôsob na vybitie energie. S jeho pomocou som si vybudoval vnútornú harmóniu, cítim sa dobre a neľutujem nič, čo som v minulosti urobil.“
(foto: Williams F1 Team)
V súčasnosti sa hovorí o novom systéme trestov vo Formuli 1. Čo si o tom myslíte?
„Filozofia rozhodovania komisárov sa v posledných rokoch zmenila. Teraz sa jazdci viac prispôsobujú komisárom, ktorí ich nevhodné správanie okamžite trestajú. V mojich časoch bolo všetko iné, povedal by som viac divoké, ale priamejšie. A bez zasahovania tretej strany.
Pamätám si na príhodu, ktorá objasní, čo som tým myslel. Stalo sa to vo Veľkej cene Francúzska v Dijone, v roku 1979. Vyvinul sa tam veľmi tvrdý, ale športový súboj o druhé miesto v poradí medzi Gillesom Villeneuvom (Ferrari) a René Arnouxom (Renault), možno najkrajší moment v histórii F1.
Teraz by bola takáto príhoda nepredstaviteľná a mohla by viesť k odňatiu jazdeckej licencie. Naše kritériá na správanie sa boli možno trochu voľnejšie, ale výsledok bol zaujímavejší. Počas kariéry som mal niekoľko nehôd, najvážnejšia bola tá v Portugalsku, v roku 1992 na okruhu v Estorile.
Bol to skutočný let spôsobený drzosťou Gerharda Bergera. Našťastie mi nespôsobil žiadne zdravotné následky, ale mohlo to byť zlé. Aj preto si myslím, že intervencie do správania sa pilotov pomocou trestov je správne.“
Na akú udalosť z vašej kariéry spomínate najviac?
„Smrteľná havária Ayrtona Sennu. Bol to môj priateľ, aj súper, ktorého som chcel poraziť. Jeho smrť v roku 1994 mala na mňa veľký vplyv: jeho auto bolo bezpečné, rovnako aj jeho spôsob riadenia. Myslel som si, že keď sa niečo také stalo jemu, môže sa to stať komukoľvek. Hovoril som si prečo vo veku 39 rokov ešte stále tak veľmi riskujem? Odpoveďou bolo moje ukončenie kariéry pilota F1.“
Ktorý zo súčasných pilotov sa Vám páči najviac?
„Tromi najlepšími sú podľa môjho názoru Sebastian Vettel, Fernando Alonso a Lewis Hamilton. Nemwec a Brit sa tešia veľkej starostlivosti zo strany tímových šéfov. Alonso je viac pretekárom aj vďaka technickej výbave od Ferrari. Myslím, že jazdí na vysokej taktickej úrovni.“
Čo Vám spôsobovalo najväčšie problémy?
„Mal som tú česť jazdiť s pilotmi na najvyššej úrovni, z ktorých niektorí boli mojimi tímovými kolegami. Nelson Piquet, Michael Schumacher a Alan Jones boli mojimi najväčšími súpermi, pretože som ich chcel poraziť, aj keď boli mojimi spolujazdcami v tíme. Na trati, ak mám byť čestný, som bol sám sebe najväčším problémom.“
a peknej rozhovor,v…
